vytisknout velikost písma Shelby Cobra Daytona (1964-1965): Americké kladivo na Ferrari

História legendárneho roadstera Cobra je dostatočne známa. A ak niekto nemá na originál, kúpi ho ako repliku aj vo forme stavebnice. Pred päťdesiatimi rokmi však vyšlo aj uzavreté kupé ako čisto závodný stroj.
Shelby Cobra Daytona (1964-1965): Americké kladivo na Ferrari
Zoznam kapitol
  1. História; Závodné úspechy; Moderný nástupca
  2. Fotogaléria

Pôvodná Cobra vznikla na základoch britského roadstera AC Ace, avšak miesto dvojlitrov Bristol vychádzajúcich z predvojnového BMW 328 do nej Carroll Shelby implantoval americký osemvalec Ford. Otvorené Cobry zápasili na amerických okruhoch s Corvetty Sting Ray, v roku 1963 dokonca vyhrali miestnu šampionát USRRC s obrím náskokom. Ich motory vyladil Shelby až na 250 kW.

1964_Shelby_CobraDaytonaCoupe14.jpg1964_Shelby_CobraDaytonaCoupe12.jpg1964_Shelby_CobraDaytonaCoupe13.jpg
Cobra kupé bola pomenovaná po slávnom okruhu v Daytone

Jeden roadster s hardtop (teda pevnou strechou) uspel vtedy aj v Le Mans, vo svojej triede došiel štvrtý. Shelby chcel ale viac, hlavne vavríny z majstrovstiev sveta, kde originálna verzia uspieť nemohla. Bola príliš pomalá. Na rovinkách strácala a väčšina podujatí sa pritom usporadúvala na vysokorýchlostných okruhoch. A tak vzniklo kupé pomenované po slávnom okruhu v Daytone.

Aerodynamika predovšetkým

Prvý exemplár si prekarosoval Pete Brock prakticky vo vlastnej réžii, išlo o Cobru 289 s osemvalcom 4,73 l pôvodom z modelu Fairlane. Sám veľký Carroll mu však dal zelenú, ten už vtedy kvôli problémom so srdcom nezávodil. Brock robil všetku prácu od oka, nemal k dispozícii žiadny veterný tunel.

Výsledok napriek tomu vynikal lepšou aerodynamikou, mal znížené ťažisko a pri skúškach na okruhu v Riverside v októbri 1963 sa Brit Ken Miles za volantom prvého prototypu priblížil na dostrel hranice 300 km/h. Verzia bez strechy sa pritom nedostala ani na 270 km/h. Na vývoji spolupracoval práve aj britský inžinier a pretekár, ktorý pôsobil u Shelbyho v úlohe testovača. Prvá karoséria uzrela svetlo sveta v kalifornských Benátkach, teda meste Venice.

Takmer 400 koní v trubkovom ráme

Cobra Daytona bola poháňaná vpredu pozdĺžne umiestneným osemvalcom objemu 4728 cm3 (vŕtanie 101,8 mm, zdvih 72,9 mm). Atmosferický liatinový buchar s dvojventilovú technikou a rozvodom OHV dával pri kompresnom pomere 10,8:1 celých 291 kW (395 k) pri 6750 min-1. O prísun benzínu sa starala štvorica karburátorov Weber 48 IDM.

Krútiaci moment 462 Nm v 4000 min-1 prenášala štvorstupňová manuálna prevodovka Borg-Warner T10M výhradne dozadu. Agregát zvládol najviac osem tisíc otáčok. Konštrukčný základ pretekárskych špeciálov predstavoval priestorový rám z oceľových trubiek. Podvozok mal rázvor 2286 mm, pätnásťpalcové kolesá obuté do pneumatík Goodyear Stock Car Special boli od seba vzdialené 1308, respektíve 1333 mm.

2009_Shelby_CobraDaytonaCoupeMKII2.jpg2009_Shelby_CobraDaytonaCoupeMKII3.jpg2009_Shelby_CobraDaytonaCoupeMKII4.jpgV roku 2009 predstavil Shelby modernú reinkarnáciu: Cobra Daytona Mk II mala laminátovú karosériu a nezávislé zavesenie kolies

Závodné zavesenie pomocou trojuholníkových ramien tvaru písmena A je dodnes klasikou, rovnako ako už vtedy nastaviteľné teleskopické tlmiče od Koni. Avšak pozor, odpruženie obstarávali ešte priečne listové vzpery! Hrebeňové riadenie muselo byť veľmi presné, išlo predsa o závodné auto.

Kupátko vážilo iba 1043 kg, čo bola hmotnosť vskutku mušia, vzhľadom k tomu, aký ingot sa skrýval v útrobách. Bolo 4150 mm dlhý, 1720 mm široký a 1180 mm vysoký. Deceleráciu z vysokých rýchlostí (Daytona vytiahla až 307 km/h, museli zvládať spočiatku ešte bubny, tie predné mali priemer 279 mm, zadné boli menšie (260 mm). Nakoniec však autá dostali kotúče. Šprint z pokoja na 96 km/h zvládla za 4 s, na 161 km/h vystrelila počas 8,8 s. Mohol si ich za 15 tisíc dolárov kúpiť aj súkromník.

Majster sveta

Ostrý debut prišiel 16. februára 1964 v závode Daytona Continental (odtiaľ meno) na 2000 km. Kupé dominovalo celej polovici tohto súboja, ale Dave MacDonald a Bob Holbert museli odstúpiť. Pri jednej zastávke v boxoch ich štvorkolesové náčinia vzplanulo a bolo po nádejach.

Na dvanásťhodinovket v Sebringu o tri týždne neskôr ale už obaja spomenutí piloti vyhrali triedu GT, porazili všetky v nej štartujúce Ferrari 250 GTO (najlepšie o osem kôl!) A celkovo skončili štvrtí. Mimochodom, práve 250 GTO bola Daytonu vizuálne dosť podobná. Väčšinou pretekali v typickej modrej farbe s dvoma bielymi pruhmi, objavilo sa ale aj červené prevedenie.

1964-shelby-daytona-3-1.jpg1964-shelby-daytona-5-1.jpg995134.jpg
Cobra Daytona dokázala porážať Ferrari 250 GTO, ktorému sa veľmi podobala

Ford okamžite poskytol Shelbymu potrebné financie, aby mohol tím vyraziť do Európy. Modrý ovál vyvíjal GT40 a snažil sa o kúpe vzpínajúceho sa koníka z Maranella, ale tieto plány nakoniec nevyšli.

Ďalší exemplár bol pripravený pre európsku sezónu 1964, jeho ľahučké hliníkové "šaty" tentoraz ušila Carrozzeria Grandsport v talianskej Modene. Daytona bola v aprílovej kvalifikácii na 24 hodín Le Mans medzi gétéčkami najrýchlejšia a Dan Gurney s Bobom Bondurantom ovládli v tejto kategórii aj samotný závod. Títo jazdci už boli pomerne slávni, štartovali mimochodom s číslom podvozku CSX 2299.

Zvyšok sezóny na starom kontinente prebiehal v znamení boja s Ferrari. Cobry uspeli ešte na britskej Tourist Trophy v Goodwoode, opäť so samotným Gurneym vo vnútri. Nakoniec sa však z titulu radovali v Maranelle, pretože posledný závod, Coppa Inter - Europa na Monze, bol zrušený. Ročník 1965 sa ale už odohrával úplne v réžii amerických "jedovatých hadov", talianske koníky totiž stratili továrensku podporu, FIA odmietla homologizovať model 250 LM.

Európske preteky päťlitrových GT vrátane triumfov v 1000 km Nürburgringu a dvanásťhodinovky v Remeši patrili Cobrám. Za oceánom sa potom svedkom triumfu stala opäť Daytona (závod bol znovu vypísaný na 2000 km) a druhýkrát Sebring, tiež na 12 hodín. V Daytone sa mimochodom za volantom striedal Francúz Jo Schlesser s Američanmi Halom Keckom a Bobom Johnsonom. V Zelenom pekle zase sekundovali Bondurantovi jazdci hlavne s cestovnými vozidlami Jochen Neerpasch, pamätníci ho poznajú tiež z Brna.

V Le Mans to nevyšlo

Osem víťazstiev z 11 štartov znamenalo zároveň značkový titul majstra sveta v triede GT. Vzpínající sa žrebec sa mohol chváliť len triumfom v Le Mans, kde nasadil nakoniec schválené modely 275 GTB. V Modene u Grandsportu boli na tento rok dokončené ďalšie štyri Daytony, takže originálov vrátane Brockovej prestavby sa narodilo šesť. Všetky sa odstavili, jeden je v súkromnej zbierke až v Japonsku. Ešte dve sa zrodili neskôr ako repliky v Anglicku, majú však oficiálnu certifikáciu od Shelbyho.

Pokračovateľom Cobry Daytona sa stalo Super Coupe, vzniklo však len v dvoch exemplároch s osemvalcami 4,73 a 7,0 l. V Európe však už ani Daytona, ani nástupca nemohol kvôli zmeneným regulám štartovať.

Ford dal navyše prednosť programu GT40, s ktorým sa mu konečne podarilo poraziť konkurenciu z Maranella v Le Mans v absolútnej klasifikácii. Shelby si na svojho svetového šampióna spomenul znovu ešte v roku 2009, kedy vrhol na trh sériu Mark II s výrobnými číslami počínajúc CSX 9000.

Tieto vozidlá vizuálne prakticky zodpovedali pôvodným Brockovým, mali však okrem hliníkovej i laminátovej karosérie modernejší podvozok s nezávislým zavesením, priečne skrutnými stabilizátormi a ďalšie úpravy. Vo výbave nechýbali ani klimatizácia a jazdilo sa na osemnásťpalcových kolesách. Cena bola od 90 do 196 tisíc dolárov.

Foto: archiv autora

Sledujte AutoMag na Facebooku Ďalšia kapitola
BMW M2 Coupé vs. Porsche Cayman: Juniorská extraliga

BMW M2 Coupé vs. Porsche Cayman

Návrat ku koreňom. Novodobá E46 M3. Najšoférskejšie BMW. Tak a podobne sa písalo o novom BMW M2 ešte predtým, ako ktokoľvek z ľudí mimo automobilku zasadol za jeho volant. Ako by si do neho chcelo tvrdé jadro najvernejších aj širšia komunita motoristických nadšencov premietnuť priania a očakávania, ktoré aktuálne produkcia značky BMW napĺňa len čiastočne alebo vôbec.

22. 11. 2016 | Dalibor Žák
Zmerali sme Škodu KodiaQ: ako zrýchľuje a koľko priestoru ponúka?

Škoda KodiaQ

Prvýkrát sme sa odviezli s novou Škodou KodiaQ. Na medzinárodnej prezentácii sme vyskúšali motorizácie 2.0 TDI 140 kW 4 × 4 DSG a 1.4 TSI 110 kW DSG.

19. 11. 2016 | Dalibor Žák
Tri generácie BMW 5 v porovnaní ojazdených áut: E39 vs. E60 vs. F10

Tri generácie BMW 5

Poľská dodávka konečne uhýba do pravého pruhu a prvýkrát mám možnosť zošliapnuť pedál v BMW 530d E60 na podlahu. Automat si podradí o dve rýchlosti a päťka s mocným záťahom vyrazí dopredu. Okolo diaľničného limitu sa preženie s nenútenou samozrejmosťou. Pri tachometrových 140 km/h zapínam tempomat, automaticky sa usadí na šestke a cesta ubieha akoby sama o sebe.

10. 11. 2016 | Dalibor Žák

NAJČÍTANEJŠIE ČLÁNKY